HISTORICKÉ KORENE ŠPANIELA

Podľa legendy prvé zmienky o WSS pochádzajú už z 15. storočia. Či je to už pravda alebo nie, faktom je, že
celú skupinu španielov, do ktorej WSS patrí, môžeme označiť za najstarších psov, ktorí sú známi človeku. Je
veľmi pravdepodobné, že španiel získal svoje pomenovanie po krajine nachádzajúcej sa pri Stredozemnom mori,
kde žil t.j. Španielsku. Podľa iných zdrojov mohol získať svoje meno z baskického Espana alebo po niektrých
španielskych plemenách vo Francúzsku, ktoré sa nazývali épagneuls. Meno španiel môže byť tiež odvodené
z Francúzskeho s´éspargner, čo znamená krčiť sa.

Španieli sa dostali do Walesu, kde sa stali pokladom kráľa Howell Dha (Howell Dobrý). Kráľova láska k jeho
španielom bola taká veľká, že v zákone z roku 94 je o nich táto zmienka: "za cenu jedného španiela je možné
kúpiť niekoľko kôz, žien, otrokov alebo husí!". V posledných rokoch však bola autentickosť toho dokumentu
spochybnená.

Prvá zmienka o španielovi v anglickej literatúre sa nachádza v dielach Geoffreyho Chaucera (1340-1400)
a Gastona de Foix, ktorý zomrel v 1391. V Canterburských poviedkach sa Chaucer zmieňuje o španielovi
niekoľkokrát (napr. "spaynel she wol on him lepe"), čo dokazuje, že španiel bol známy v Anglicku pred 600
rokmi.

Gastona de Foix sa zmieňuje o španielovi v diele Phoebusovo zrkadlo/Miroir de Phoebus, alebo ako je
tiež známe, v Poľovníckej knihe/Livre de Chasse. Gastona de Foix, feudálny barón, ktorý žil vo
Francúzsku blízko hraníc so Španielskom, bol presvedčený, že Španielsko je krajinou pôvodu
španiela. "Ďalej predstavujeme druh loveckého psa, lovecký, lebo loví jastraby a španiel, lebo
jeho druh pochádza zo Španielska, napriek tomu že sú mnohí ďalší v iných krajinách…" A
takíto loveckí psy mali dobré zvyky a srdnatosť. Dobrý lovecký pes jastrabov má mať veľkú hlavu,
veľké telo a má odtieň jeho srsti má byť biely alebo žltohnedý (to znamená strakatý, fľakatý alebo
škvrnitý) Idú pre svojim majiteľom, bežia a vrtia svojim chvostom, a duria hydinu a divokú zver. Ale ich
umením je lov jarabíc a prepelíc. Môžu byť vycvičení na lov jarabíc a prepelíc a milujú plávanie."

Ďalšia historická zmienka o Spanyellys sa nachádza v knihe mesta St. Albans/the Boke of St Albans (1486), tiež
nazývaná aj Kniha športov v prírode, ktorej autorom je Dame Juliana Bernes, predstavená ženského kláštora
Sopwell v Herdfordshire. Evidentne ide o učebnicu a predpokladá sa, že bola napísaná pre potreby syna kráľa
Henricha IV, princa Henryho, aby sa naučil čítať a oboznámil sa s pomenovaniami zvierat a terminológiou
používanou v biológii a športoch v prírode. V knihe sa často spomínajú španieli, ktorí sa nachádzali v
kráľovských rodinách. Môžeme sa dočítať, že "Robin, chovateľ španielov Jeho Kráľovskej Výsosti" bol platený
za "hair cloth(špeciálny kus látky)", ktorou česal španielov".

PRVÉ ŠPRINGRE

Prvú zmienku o špringeršpanieloch, osobitne červeno-bielych španieloch, nachádzame v knihe Rozprava o
anglických psoch/Treatise of Englishe Dogges (1570) známeho odborníka na psov Doktora Caiusa, čo je
pseudonym Johna Keysa. Dr. Caisus opísal spôsob akým boli psi cvičení, aby sa nechali chytiť do siete
a klasifikoval všetkých športových psov do dvoch kategórii:
Venatici – používanú na hon zveri a Auscupatorii, používanú lov vtáctva. Druhú skupinu ďalej rozdelil na land
spaniels a „Spaniells ktoré hľadali zver vo vode“.Túto skupinu pomenoval Hispaniolus. Zastával tiež názor, že
pochádzali zo Španielska. Opísal ich nasledovne „španieli, ktorých srsť je biela, a ak majú nejaké škvrny sú
zvyčajne červené.“

V časoch Henricha VIII, významné kráľovské hostiny charakterizovalo veľké množstvo jedla, osobitne divina.
Divina ako jarabice, prepelice a bažanty, zajace a králiky sa chytali do pascí, ale kvôli neustálemu dopytu, boli
potrebné výkonnejšie metódy lovu. Objavila sa metóda lovu do siete. Španieli boli používaní na plašenie vtákov
k honcom, ktorí stáli pripravení s natiahnutými sieťami. Pes a vták sa chytili do siete. Španieli, ktorí boli
používaní pre tento druh lovu sa nazývajú "sitting" alebo "setting španieli" a sú predkami moderných setrov.

Po vynájdení zbrane sa chytanie do siete prestalo používať a streľba sa používala na lov divej zveri. Setri alebo
ako sa kedysi nazývali „setting spaniel“ boli určení na vyhľadávanie zveri a jej lokalizovanie. Špringer spaniel
alebo ako sa kedysi nazývali „springing spaniel“ boli určení na vyplašenie zveri z jej úkrytu, aby mohla byť
zastrelená.

V knihe od Nicolasa Coxa Výbava športovca/Sportsman's  Cabinet vydanej v roku 1803 nachádzame nasledujúci
opis španiela: čistokrvná (true-bred), anglická rasa špringer španiela sa len v málo odlišuje od setra a to vo
veľkosti, okrem veľkosti sa odlišuje len o malý stupeň, ak o nejaký, od červenej, žltej alebo tmavo-červenej
farby a bielej, ktoré sú považované za nespriemerovaný vonkajší štandard tejto rasy. Sú takmer o dve pätiny
nižší a slabší ako setre. Sú veľmi pekne formovaní, s dlhými ušami, mäkkou a poddajnou vlniacou sa a lesklou
srsťou. Oči a nos sú červené alebo čierne. Huňatý chvost sa hojdá zo strany na stranu pri pohybe, keď je aktívny.
Ďalší nepriamy dôkaz o existencii červených a bielych psov sa nachádza v knihe z 18.storočia Rozprava o
poľovníckych kratochvíľach/A Treatise on Field Diversions od reverenda B Symondsa z Kelsale v Suffolku.
Spomína dva druhy farebných odtieňov srsti, čiernu a oranžovú alebo citrónovú a bielu. Spomína tiež dva druhy
vlnitej srsti, krátku a dlhú.

Na obraze Jamesa Howeho (1780-1836), ktorý je v súčasnosti vo vlastníctve Chovateľského klubu, vidíme
známeho škótskeho sokoliara Jamesa Andreson obkoleseného šiestimi psami medzi ktorými sú malí červeno-
bieli španieli.

V 18. storočí sa ustálil termín springing španiel na pomenovanie nie špecifického druhu, ale skupiny cvičených
loveckých psov, ktorí štvali zver. Všetky známe typy španielov ako sú Clumber, Welsh a English Springer,
Field, Cocker a Sussex Spaniel sa radia do skupiny "springing" španielov.

Napriek tomu, že červeno-biely španiel sa javí ako dobre distribuovaní  v celej Británii v 18. a 19. storočí, rodili
sa hlavne v oblasti Neath Valley v Južnom Welse.
Dôkaz o tom podáva kniha Psy v Británii /Dogs in Britain od Clifforda Hubbarda, ktorý bol renomovaným
odborníkom na psov a ktorý napísal: „Španieli Walesu boli takmer celí červeno-bieli a je takmer isté, že WSS je
potomkom druhu, ktorý bol bežný vo Walese a zriedkakedy nachádzaný kdekoľvek inde v posledných rokoch.“

Pán A. T. Williams, ktorý zohral dôležitú úlohu pri zakladaní chovu odhovoril svoju rodinu, aby používala
Welsh Spaniela na športové účely. Druhovo boli veľmi jednotní, ale odlišovali sa vo farbe. Odtieň telovej
okrovej farby bol považovaný za lepší než čierny, na rozdiel od súčasneho štandardu, kedy sa požaduje, aby
nozdry boli hnedé alebo tmavé a srsť iba červeno-biela a hustá. Avšak niekedy môžeme vidieť nozdry telovo-
okrovej farby a svetlejšie odtiene červenej.

Veľmi dlhé obdobie sa Welsh španieli chovali v oblasti Neath Valley len pre prácu, ale napriek tomu ich bolo
vidieť aj na výstavách, kde boli triedy pre Welsh španielov a Land Spaniels rozličných druhov. Odlišnosť bola
značná. Situácia španielov bola zamotaná, potomkovia English Springers boli zaregistrovaní ako Field Spaniel
alebo Welsh Spaniel v závislosti od veľkosti a farby. Cockers a Field Spaniels prichádzali na svet v rovnakom
vrhu zaregistrovaní v závislosti od ich váhy. Ku kríženie vždy dochádzalo v pracovných kruhoch, ale prepojenie
medzi novo oddelenými rasami španielov boli otvorené a kríženie sa robilo pravidelne v prvej dekáde storočia.

Skutočná história Welsh Springer pravdepodobne začína s Corrinom, ktorý sa narodil v 1893 a úspešne víťazil v na výstavách s ostanými druhmi športových španielov. Jeho chovateľom bol Colonelom Blandy-Jenkinsom z Lhanharan a majiteľom bol pán A. T. Williams („Gerwn“). Napriek tomu, že Corrin bol zaregistrovaný ako Welsh Cocker.

Pán A. J. Dyke začal jeho chov Welshov s fenou Floss of Mont, zaregistrovanú ako Welsh Springer, ale táto fena mala otca, ktorý bol červeno-biely Cocker a matka bola biely English Springer.

V roku 1902 to bol pán Williams, ktorý spolu so skupinou welšských džentlmenov medzi ktorých patril Colonel Blandy-Jenkins z Lhanharan a chovateľ Corrina ponúkli dôkazy Chovateľskému klubu, že Welsh Springer Spaniel bola samostatná chovná rasa, odlišná od English Springer Spaniel. Pán Williams, ktorý mohol dokázať, že jeho história jeho rodinnej chovateľskej stanice siaha do obdobia konca 18. storočia a ostatní džentlmeni mohli potvrdiť, že táto chovná rasa bola v ich chovateľských staniciach. Žiadosť pána Williamsa bola úspešná a Welsh Springer Spaniel bol uznaný ako osobitný typ Chovateľskou stanicou v 1902.

Napriek tomu, že Lhanharanská chovná stanica zanikla, jej meno sa zachovalo prostredníctvom okrúhlej červenej značky, ktorú často možno nájsť v hornej časti hlavy medzi červenými ušami, tradične nazývaná lhanharanská bodka.

Čoskoro po uznaní bol založený Welšský klub španielov. Jeho prvou tajomníčkou sa stala pani H. D. Greene z Longmynd. Jej prvenstvo je stále živé na najznámejších chovateľských obrazoch/fotografiach od Mauda Earla z roku 1906, ktoré zobrazujú dvoch z jej šampiónov, šampióna (Ch) Longmynda Calona Facha a šampióna (Ch) Londmynda Megana.

Napriek tomu, že plemenu sa pomerne dobre darilo a bolo známe ako pracovné psy, chovateľské činnosti zastavilo vypuknutie 1. svetovej vojny. Po vojne to bol Colonel Downes-Powell, ktorý oživil činnosť a sformoval nový Klub welšských springer španielov. Klub presadzoval ochranu ideálu dvojitého účelu
s dôrazom na pracovné kvality. Počet ročne zaregistrovaných Welsh Springers v rokoch medzi dvoma svetovými vojnami bol okolo 100 ale mohlo ich byť aj omnoho viac, ktoré boli chované ako domáci miláčikovia alebo pracovné psy ale neboli zaregistrovaní. Pred 2. svetovou vojnou stúpol počet psov na výstavách z 10 až 20 na počet 30 až 40. Wales naďalej zostával centrom činností. Vynikajúcim psom tohto obdobia bol šampión Barglam Bang patriaci F. Morrisovi. Ďalej to boli šampióni Marksman o’Matherne a Musketeer o’Matherne patriaci Colonelovi Downes-Powellsovi a tiež šampión Marglam Maquis poatriaci pánovi A. J. Dykovi. Je potrebné mať na pamäti, že stať sa v tom čase šampiónom, pes musel vyhrať rovnako ako na lavičke tak aj v poli.

Tesne pred začiatkom 2. svetovej vojny začali činnosť traja nový chovatelia, Harold Newman (Pencelli), Cliff Payne (Tregwillym) a Hal Leopard (Rushbrooke), ktorí mali obrovský vplyv na plemeno ako to potvrdila história. Leopardova suka, Goitre Lass, mala deväť vrhov  a jej meno sa nachádza v niekoľkých rodokmeňoch. Podľa pána Leoparda, ktorý si myslel, že Goitre Lass pochádza z párenia Cocker alebo English Springer, mala pôvod v plemene Welsh Springer s tmavým nosom. Dlhé obdobie bolo vidieť ružové nosy a orieškové oči a taktiež tmavé nosy a tmavé oči. Potomkovia Goitre Lass sú považovaní za tých, ktorí založili obľúbenosť tmavých nosov, ktoré sú v súčasnosti uprednostňované.

2. svetová vojna nebola taká ničivá pre plemeno ako 1. svetová vojna najmä v Južnom Walese, ktorý nebol v takom ohrození ako Londýn alebo vnútrozemie. Colonel Downs-Powell viac menej udržiaval chod klubu. Bolo to veľmi múdre rozhodnutie, keď požiadal Harolda Newmana, aby oficiálne pokračoval v chove plemena. Harold bol nesmierna pyšný na túto nomináciu. Harold, ktorý už zaznamenal zopár úspechov v tridsiatych rokoch s Barmaid a Sh Ch Dere Mhlaen sa zameriaval len na výstavy, ale chovatelia ako pani Marjorie Mayall a pán A. J. Dyke zostali nadšencami dvojitého chovu a zachovávali pracovné schopnosti plemena.

V päťdesiatych rokoch chovateľská stanica Tregwillym Cliffa Payneho začala dominovať na výstavách. Token, Top Score z Tregwillymu, Statesman Tregwillymu a  T Trigger sa stali šampiónmi. V tom čase sa Chovateľský klub rozhodol predstaviť ocenenie Výstavný šampión (Show Champion) pre psa, ktorý vyhral tri Challenge Certificates (CCs); Šampión pre psa, ktorý vyhral tri CCs a mal tiež výcvik v teréne; a Dual Champion pre psa, ktorý získal ocenenie Show Champion a tiež Field Trial Champion. Pán a pani Morganovci predali ich Brancourtskú chovateľskú stanicu pánovi T. Hubertovi Arthurovi, ktorý bol známy ako znamenitý chovateľ a jeho Sh Ch Brancourt Belinda bola znamenitá sučka v 1958 a 1960. Jedným z prvých Welsh Springers, ktorý vyhral group honours bol Deri Darell (po Statesmanovi) z Linkhillu patriaci Anne West a bol Reserve v Gundog triede na Crufts trikrát a vyhral ocenenie Best in Show v roku 1964.

Golden Tint z Tregwillym (po Sportsman z Tregwillym ) začal vyhrávať diplomy v roku 1965 a skončil ako rekordman s 33 CCs. V roku 1967 chovateľská stanica Plattburn začala vstupovať do pozornosti. Chovateľ Ken Burgess vychoval Paramount a Penny a v roku 1971 Progressor sa stal víťazom. Burgess exportoval množstvo kvalitných psov do krajín ako sú Holandsko, Austrália a Škandinávie, kde sa krížili spolu so psami, ktoré vyvážal Dalati, čím vznikol základ pre „moderný typ“ plemena.

Šesťdesiate a sedemdesiate roky boli dobrým obdobím pre plemeno. Múdri chovatelia dokázali udržiavať neporušený druh a kvalitu. Napriek tomu, že klub povzbudzoval k chovu psov pre lov a výstavy, zvyšujúci záujem členov sa sústredil na výstavy. Preto sa nadšenci poľovníckych skúšok rozhodli oddeliť a vytvoriť
vlastný klub, ktorý založil pán Leopard.

V tomto období plemeno začalo narastať. Obľúbenosť psov môžeme pozorovať na výstavách, kde bolo viac CCs ocenení, počty tried a celkový počet prihlásených účastníkov stúpol, čím sa súťaže stali mimoriadne obľúbené.

Sedemdesiate a osemdesiate roky boli skutočne zlatou érou pre WSS, ktorú charakterizuje vysoká kvalita, množstvo druhov a mien, na ktoré nemôžeme zabudnúť. Harold Newman, Cliff Payne, Noel a Dodo Hunton- Morgans („Dalati“), Maggie Mullins („Athelwood“) a Gordon Pattinson („Tidemarsh“) patria medzi tých, ktorí priviedli na výstavy nezabudnuteľných psov. Plattburn Perchance, Progress, Pinetree a Peewit (ktorí sa neskôr dostali do Holandska), Dalati Del, špičková sučka v roku 1972 a 1973 (ktorá bola párena s Tregwillym Golden Gem), Contessa z Tregwillym, ktorá vyhrala Best in Show na výstave vo Welšskom chovateľskom klube v roku 1975.

Bola to veľká strata pre spolok Welsh Springer, keď v roku 1980 vo veku 69 rokov, po 51 rokoch aktívnej činnosti ako chovateľ a vystavovateľ zomrel Harold Newman.

Vplyv H. Cliffa Payneho na plemeno sa rozšíril. Bol zástancom pracovných vlastností plemena, nadšení poľovník a tiež  vodca a radca ostatných chovateľov. Počas rokov aktívnej činnosti so svojimi psami získal 150 CCs, 30 z nich vyhrala Sh Ch Contessa z Tregwillym sama. Psy z jeho chovu sa stali základom chovu pre
nasledujúce chovateľské stanice Athelwood, Brent, Bramblebank, Hillpark, Krackton, Tidemarsh a Wainfelin. Jeho psy ako Sh Ch Trigger z Tregwillym exportovaný do Spojených štátov, Sh Ch Nobleman exportovaný do Fínska a Sh Ch Golden Gem exportovaný na Nový Zealand sa stali nie len svetoznámymi ale aj základom chovu pre plemeno v týchto krajinách. Určite sa musíme zmieniť o Dalati Welsh Springers Noela a Doda Hunton-Morganovcov. Začali v šesťdesiatych rokoch 20. storočia a už o niekoľko rokov mali mnohých šampiónov, z ktorých si zaslúžia zvlášť pozornosť títo: Sh Ch Dalati Del, najlepšia sučka v roku 1972 a 1973 (párena s Sh Ch Tregwillym Golden Gem), Sh Ch Dalati Sioni a Sh Ch Dalati Sarian. Sioni sám vyhral 18 CCs ale je aj najvýkonnejším z plemena, ktorý mal 23 Sh Ch potomkov. Zomrel vo veku 14 rokov v roku 1996. Sarian, od Sh Ch Tregwillym Royal Mint, bol skupinovým víťazom v Crufts a celkovo získal 37 CCs. Sh Ch Wainfelin Barley Mo, tiež od Tregwillym Royal Mint, z chovu majiteľov Mansel a Averil Youngovcov, bol dlhé obdobie rekordným držiteľom 41 CCs v plemene, kým sa neobjavil Sh Ch Russethill Royal, ktorý zvíťazil Nyliram, od Sh Ch Dalati Sioni, chovateľky Doreen a majiteľa Toma Grahama. „Harvey“ bol špičkovým welšským špringerom v 1992, 1993 a 1994. S celkovým počtom ocenení 58 CCs je naďalej rekordným držiteľom v plemene.
Sh Ch Northoaks Sea Mist z Menstionia, chovateľa Christophera Andersona a majiteľa Christine Knowles, bola špičkovou sučkou v 1991, 1992 a 1993 a špičkovým Welšom v 1995. V súčasnosti existuje oveľa viac úspešných chovateľských staníc ako sú Cwrt Afon (Len a Kate Morganovci), Northey (Christina Mc Donald), Taimere (Graham a Lesley Tain), Weslave (John a Joy Hartleyovci), Parkmist (Trudy a Bill Short), Kazval (Frank Whyte), Julita (Julie Revill), Highclare (Gill Tully) a Ferndel (John Thirwell). Jeho prvým šampiónom sa stal Dalati Gwen ale vychoval veľký počet šampiónov, ktorých Ferndel Stroller sa stal známy ako chovný pes a Ferndel Cecilia pravdepodobne najrýchlejšie získala svoj titul. Potrebovala iba tri súťaže, aby vyhrala 3 CCs a skončila ako najlepší Welsh Springer v 1999. V 1996 a 1998 úspešne predviedol Sh Ch Dalville Dancing Water (od Ferndel Dancing Brave), sučku, ktorej spolumajiteľkou bola Ruth Dalrympe. Bola Best in Show na výstave Ladies Kennel Club v 1997. Ferndel Cecilia bola najlepšou sučkou a najlepším Welšom v 1999; Hillpark Music of the Night chovateľky Anne Waltonovej sa stal najlepším psom v 1999.

Popularita plemena narastala a vďaka kvalitnému vývozu prekvitalo v mnohých krajinách a to najmä v Škandinávii, Holandsku, Francúzsku, Spojených štátoch, Austrálii a na Novom Zélande.

Spracovala Ing. Oľga Borošová