Úvod

Nemecký prepeličiar (Deutscher Wachtelhund, German Spaniel, Chien d´oysel allemand, Perdiguero Alemán)
Pri písaní tejto state som rozmýšľal ako nemeckého prepeličiara čo najvýstižnejšie a najstručnejšie charakterizovať a vyšlo mi slovné spojenie „poľovnícky univerzál“. Keď si človek preštuduje prílohu číslo 35a vyhlášky MP SR číslo 344/2009 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o poľovníctve v znení neskorších predpisov zistí, že toto plemeno môže získať kvalifikáciu pre prácu s drobnou zverou, dohľadávanie srnčej zveri, dohľadávanie diviačej zveri, durenie diviačej zveri na spoločných poľovačkách i pre vodnú prácu. Plemien s takýmito možnosťami je viacero, otázkou je či ich aj využívajú. S radosťou konštatujem, že nemecký prepeličiar je aj v súčasnosti predovšetkým pes praktických poľovníkov a väčšina príslušníkov plemena sa reálne využíva na všetky druhy vyššie uvedených prác. Od všestrannosti sa odvíjajú základné prvky exteriéru, no i povahy a temperamentu.

Ako som už načrtol, požiadavky na univerzálne použitie stvorili stredne veľkého psa, s výškou v kohútiku približne 50 cm, obdĺžnikového rámca s pevnou kostrou, primerane osvaleného, s hmotnosťou 18-25 kg. Pes musí byť dostatočne pohyblivý, aby dokázal rýchlo a vytrvalo sliediť, vyháňať zver z húštin či rákosia, duriť diviaky, zároveň však musí disponovať i silou potrebnou k aportovaniu zajacov, ale aj líšok z väčších vzdialeností. Práci zodpovedá i ostrstenie, ktoré je síce dlhšie, no v žiadnom prípade by nemalo byť hodvábne, splývajúce. Srsť je na dotyk pevná a psa dobre chráni v hustých zárastoch. Uši sú previsnuté, s dlhšou srsťou zabraňujúcou vniknutiu konárikov, tráv, prípadne vody do zvukovodov. U prepeličiarov sa vyskytujú dve základné farby, hnedá a oranžová resp. červená. Tieto základné farby sú buď jednotné na celom povrchu tela, alebo v kombinácii s bielou, najčastejšie vo forme náprsenky, papúč, ale i ako tzv. strakoš alebo šimel.

Povaha prepeličiara jedným slovom? Vyrovnaná, taký jing-jang medzi psami. Nemecký prepeličiar je chvalabohu ešte stále stelesnený lovecký pud. Ten ho ženie do práce aj v ťažkých podmienkach. Na druhej strane je pre toto plemeno charakteristická tzv. poľovnícka inteligencia, prosto nerobí veci bezhlavo. Neúnavne dokáže pracovať na celodenných spoločných poľovačkách či už na drobnú alebo diviačiu zver. Aport 3 kg vážiaceho zajaca zo 600 m vzdialenosti určite nie je med lízať. Aj taký protivník ako dospelý diviak zaiste preverí povahu psa. Typický prepeličiar je pri strete s kancom odvážny a rozvážny súčasne. To psovi umožňuje dožiť sa konca poľovačky a pomáhať tak svojmu vodičovi viacero sezón. Plemeno vyniká aj vo vodnej práci, ktorá sa bez „vášne“ a tvrdosti ani robiť nedá. Veď kto by sa 100 krát po sebe nadšene vrhal do ľadovej vody pre kačicu, ktorá ani nie je zo zlata. Naopak akákoľvek dohľadávka raticovej zveri vyžaduje pokoj a schopnosť sústrediť sa, v kombinácii s dôrazom nevyhnutným pri zastavení unikajúcej poranenej zveri.

Prepeličiar, ktorý nehlási nie je prepeličiar. Ako hovoria starí jágri musí mať voľný hlas. Hlasitosťou mám na mysli vytrvalé, neprerušované hlásenie stopy zveri, ktorú pes nevidel. Nie vybafnutie pri vyskočení zajaca. Aj táto vlastnosť odráža spôsob akým sa s prepeličiarom poľovalo, poľuje a dúfam bude poľovať. To znamená najmä v lese, vo vode, v hustých zárastoch na väčšie vzdialenosti, kde psík svojim hlasom poľovníkom oznamuje, že narazil na čerstvú stopu zveri a pohybuje sa za ňou týmto smerom. Okrem úplne iného zážitku z poľovačky, má tak poľovník lepší prehľad, môže sa pripraviť a ak si so svojim zverencom rozumie, podľa hlasu psa vie o aký druh zveri ide, či je stopa čerstvá alebo staršia, prípadne má pes zver pred sebou a už už ju vytlačí z húštiny.

spracoval: Ing. Martin Sýkora

previous arrow
next arrow
Shadow
Slider