Úpadok sokoliarstva znamenal aj úpadok významu psov používaných pri tomto spôsobe lovu. Používanie strelných zbraní vyvolalo dopyt po psoch typu stavača. Malé sliediče takmer zanikli a revolučný rok 1848, ktorý povoľoval poľovačku širokým vrstvám, bol príčinou zániku skoro všetkých pôvodných poľovných plemien.

S nárastom národného povedomia, ktoré v Nemecku viedlo v roku 1871 k zjednoteniu Nemecka, sa situácia zase zmenila. Zvýšenej popularite sa začali tešiť pôvodné plemená nemeckých poľovných psov, i keď zo začiatku len stavače.

Na rozsiahlych územiach Nemecka vysokej zveri postupne ubúdalo, naopak narastá význam poľovačiek na drobnú zver, čo malo za následok zvýšený záujem o hlučne loviace sliediče. Nastala éra chovu prepeličiara.

Pochopil to aj Fridrich Robert z Weisswassru, ktorý uverejnil v roku 1897 v časopise „Zwinger und Feld“ článok s týmto znením: “Som poľovník a nevlastním ani revír ani zver. Lovím raz v Korutánsku, raz v Štajersku, inokedy v Lausitze alebo v cudzine. Stavy zveri a pomery sú všade iné. Zohnať psa, ktorý by bol schopný loviť všade, je prakticky nemožné, odhliadnuc od starostí, ktoré prináša so sebou takýto pes na cestách. Vyskúšal som množstvo plemien, ale nenašiel som ani jedno, ktoré by mi celkom vyhovovalo, spomenul som si na prepeličiare, ktoré sa chovali v údolí Dunaja už keď som bol chlapec. Tieto psy sliedili na neveľkom priestore na dostrel pušky, vystavovali zver, iné ju nahlas hlásili. Poľovali s nimi na sluky, kačky aj inú pernatú zver, ale našli sa aj psy, ktoré sa osvedčili aj pri poľovačkách na srstnatú zver. Jediný výcvik, ktorý mali, bolo púšťanie koristi a vernosť stope zajaca. Všetko ostatné mali vrodené. Mám otázku, či ešte žije niekde v Rakúsku alebo v Nemecku zabudnutý chovateľ prepeličiara? Za koľko peňazí a s akým úsilím by bolo možné toto plemeno zrekonštruovať?“

Robert dostal množstvo odpovedí, ale väčšina respondentov sa domnievala, že hľadá anglického španiela. Iba F. Matthey, akademický maliar, ktorý s obľubou maľoval zvieratá, mu sprostredkoval od baróna Grundenera psa prepeličiara menom Lord Augusta. Psík bol hnedý s bielym fľakom na hrudi a s bielymi labkami. Poľoval hlučne, sliedil, dohľadával postrelenú zver, bol výborným farbiarom i vodným psom. Tieto schopnosti geneticky preniesol aj na svojich synov Haidejäger Walhalla a Tuffa. S týmito dvomi psami a sučkou Wandou, ktorú kúpil od nejakého gazdu sa robert pustil do chovu prepeličiarov. Z prvého vrhu získal, okrem spomínaných dvoch psíkov, ešte jedného hnedého psíka Hamsa Augustu a hnedú sučku Huppa Augustu.

Ďalšiu hnedú sučku Fleckenstein Rieke získal Robert od horára Fleckensteina z Mníchova. Keď sa chovatelia chceli čo najrýchlejšie dopracovať k vytúženému cieľu neváhali spočiatku riskovať aj veľmi blízku plemenitbu. Okrem Roberta sa začal chovu venovať aj Jacobi, starosta mesta Starstedt pri Hannoveri. Z párenia bielo hnedého psa Tuffa (z prvého vrhu odchovaného Robertom) s nevlastnou sestrou Loni Augustou, teda tiež z príbuzenského párenia, sa mu podaril pozoruhodný vrh.

Pri rekonštrukcii plemena zohrali najvýznamnejšiu úlohu Haidejäger Walhalla, Edeltraut Walhalla a Loni Augusta. Ich mená sa objavovali vo všetkých rodokmeňoch čistokrvne chovaných prepeličiarov. Bez príbuzenskej plemenitby by však nebolo možné tak rýchlo dosiahnuť relatívne vysokú ustálenosť plemena čo do vzrastu i povahových vlastností. Ani jeden z týchto psov sa nestal „krčmovým či stajňovým psom“. Všetky poľovali až do vysokého veku. Dôraz na výkonnosť zabránil možnej degenerácii z titulu príbuzenskej plemenitby. Ani jeden pes so zníženou výkonnosťou nemohol byť zaradený do ďalšieho chovu. Prikrížení boli len hnedý Tello Walhalla a trojfarebný Troll vom Ammersee. Obaja boli neznámeho pôvodu a chov ovplyvnili len nepatrne.

Nemecký klub chovateľov bol založený v roku 1903, ale už krátko na to opadlo prvé nadšenie, ktoré prinieslo vzostup chovu plemena. Chýbali skúsení chovatelia, kontakti medzi chovateľmi, plemenná kniha, časopis, skúšobný poriadok, skrátka chýbalo všetko, čo drží klub pohromade. Predbežne nebolo plemeno ani oficiálne uznané. Keď sa tak v roku 1908 konečne udialo, bolo takmer pozde. Zdalo sa, že prepeličiar je svojim otcom opustené mŕtvonarodené dieťa. Takto to cítil krátko pred I. svetovou vojnou jeden z obdivovateľov prepeličiara. Anglické španiele vytláčali pôvodné domáce sliediče čoraz viac.

Kormidlo však uchopil do rúk Rudolf Friess, ktorého inšpirovala vlastná sučka Wanda. Očarila ho svojimi kvalitami pri poľovačke v lese. Zaktivizoval klub, a keďže plemeno bolo medzitým oficiálne uznané, bola k dispozícii aj plemenná kniha a mohlo sa začať s ozajstným plemenným chovom. Chovatelia sa dali do vyhľadávania zvyškov chovu, ktorý zostal po Robertovi a jeho priateľoch.

Chov bol obnovený s dvoma psami, synmi Haidejägera, s Erlkoenigom v. Wachtelstein a Tassilom v. Ammersee. Oba psy sú na počiatku rodokmeňa väčšiny dnes chovaných prepeličiarov. Z dobrých sučiek je potrebné vymenovať aspoň Erlkoenigove sestry Raul v. Bruch, Wandu v. Bruch a Lonu v. Wachtestein. Mená chovateľských staníc nemajú pri určovaní pôvodu veľký význam, pretože ak si v tom čase chovateľ kúpil psa či sučku pre svoj chov, premenoval ich podľa svojej chovateľskej stanice. Ešte ťažšie to je ak plemenný jedinec zmenil stanicu viackrát za život. Spomínané tri sučky boli pripustené Tassilom v. Ammersee, čím sa rozlišovala haidejägerská línia. Línia Treff, ktorá vnášala do plemena väčšie jedince, upadala. História nemeckého prepeličiara je obrazom histórie všetkých čistokrvných plemien. Na počiatku chovu stoja nečistokrvné psy, ktoré majú nejakú požadovanú schopnosť. V prípade prepeličiara to boli malé až stredne veľké dlhosrsté sliediče, potomkovia pôvodných „vtáčiarov“. Z dlhosrstých sliedičov vyšľachtili cieľavedomí chovatelia prísnym výberom nové plemeno. Prepeličiar sa chová asi v desiatich líniách. Pôvod všetkých dnes čistokrvne chovaných prepeličiarov možno odvodiť od desiatich psov, pravdepodobne boli z času na čas prikrížené aj španiele alebo menšie stavače.

Zdroj: Hans Räber, Encyklopédia-PLEMENÁ PSOV (2. diel), 1995, Franckh-Kosmos Verlags-GmbH Co., Stuttgart, Slovenské vydanie, 1995, BLESK, Nádražní 109, Ostrava 2.